Najskôr sa mu zdá, že je cudzincom na svojom novom mieste, po krátkom čase však zistí, že sa aj nechtiac asimiloval. A keď sa chce vrátiť do normálu, uvedomí si, že ten „normál" pre neho už nie je ekvivalentom „bežného".
Na jednej strane som začala brať niektoré veci za samozrejmé. Podľa kanadského príkladu vojdem do obchodu vysmiata ako slniečko s túžbou pozdraviť a zaželať pekný deň. Ale kútiky úst si radšej popravím o trochu nižšie - veď netreba až tak okato vynikať. Sem-tam si uľavím a pri odchode predsa len zo seba vypustím Pekný deň. A dokonca sa mi niekedy stane, že aj žena pri pulte sa pousmeje. Ale to len v takých fajnových inštitúciách ako banka.
Úplne rozhorčená som zostala pri čakaní v rade na noviny. Pán v stredných rokoch podíde k okienku: „Nový čas." Po ňom si pýta svoj tovar dievča veku asi trinásť rokov: „Jedno Bravo." Mala som pocit, že v tej sekunde bolo vidno, ako mi narástli uši v mojej snahe zachytiť nejaké to čarovné slovíčko pred alebo po nákupe. Žiadne Dobrý deň, Prosím, Ďakujem, Dovidenia.
Pri takýchto situáciách som rada, že sa práve vtedy cítim nemožná. Aspoň si uvedomím, že máme veľakrát čo doháňať v zdvorilosti a otvorenosti k ľuďom. Je mi jasné, že nemôžeme zo Slovenska urobiť ďalšiu „poameričtenú" krajinu, a to ani nechcem. Aj mojej mamine napríklad prekáža sústavné vypytovanie Ako sa máš. „Čo sa ma má čo predavačka pýtať, aký mám deň!," zvykne hovoriť. A na druhej strane aj tak nikto nečaká zo zatajeným dychom na tvoju odpoveď. Na Slovensku sa spýtaš len keď ťa to skutočne zaujíma. Ale trochu viac úctivosti alebo takej elementárnej láskavosti by v každom prípade neuškodilo.
Ten Vancouver, kde som strávila takmer tri mesiace, ma aj pekne rozmaznal, keď to vezmeme z druhého konca. Som doma týždeň a ešte sa na mňa nikto na ulici neusmial... V obchode očakávam, že mi splnia všetko, na čo si zmyslím, že sa mi ospravedlnia za čakanie a v banke, že bleskurýchle vyriešia moje problémy.
Človek väčšinou zažíva kultúrny šok, keď príde do cudzej krajiny. Ja ho, pravdupovediac, zažívam pri návrate na Slovensko. Nie je pre mňa cudzie, to určite nie. Len si musím zvyknúť, že niektoré veci nebežia ako hodinky. A neplatí tu, že aj keď prší, tak ľuďom svieti slnko.
